Prečo niekedy túžime po blízkosti, no namiesto toho mlčíme, vyčítame alebo sa stiahneme? Do partnerských vzťahov si prinášame aj to, čo sme sa v detstve naučili o strachu, hanbe a vlastných potrebách. Porozumieť týmto vzorcom môže byť prvým krokom k väčšiemu bezpečiu medzi nami – aj pre naše deti.

Ako sa strach a hanba prenášajú do partnerstva – a ďalej k našim deťom

Partner si všimne, že sme stíchli, a opýta sa:

„Čo sa deje?“

„Nič,“ odpovieme.

V skutočnosti by sme chceli povedať: „Bojím sa, že už pre teba nie som dôležitý.“ Slová však zostanú niekde v hrdle. Uzavrieme sa a dúfame, že partner pochopí aj to, čo sme mu nepovedali.

Keď to nepochopí, náš strach dostane ďalší dôkaz, že sme v tom sami.

Možno sme sa kedysi naučili, že o blízkosť sa neprosí, strach treba zvládnuť a svoje potreby radšej neukazovať. Nie preto, že by sme ich nemali, ale preto, že sme sa za ne naučili hanbiť.

Keď strach potrebuje vzťah

Strach nás upozorňuje na ohrozenie a vedie nás k bezpečiu. Ako deti sme ho ešte nedokázali regulovať sami, preto sme pri ňom vyhľadávali rodiča. Plačom, volaním či priblížením sme vlastne hovorili:

„Je toho na mňa veľa. Potrebujem vedieť, že v tom nie som sám.“

To je podstata vzťahovej väzby. Nie život bez strachu, ale skúsenosť, že keď strach príde, môžeme sa obrátiť na niekoho, kto nám ho pomôže uniesť.

Najskôr sa upokojujeme vo vzťahu. Až neskôr sa učíme upokojovať sami.

Ani ako rodičia nemusíme odstrániť každú prekážku alebo splniť každú požiadavku dieťaťa. Prijať jeho strach neznamená potvrdiť, že situácia je nebezpečná. Znamená uznať jeho prežívanie a pomôcť mu náročnou chvíľou prejsť.

Rozdiel je medzi:

„Nemáš sa čoho báť.“

a:

„Vidím, že sa bojíš. Som tu a zvládneme to spolu.“

Keď sa k strachu pridá hanba

Strach dieťaťa zvyčajne nezľahčujeme preto, že by sme mu chceli ublížiť. Chceme ho povzbudiť, posilniť alebo rýchlo upokojiť.

Dieťa však vo vetách „nebuď precitlivený“, „veď už si veľký“ alebo „ostatné deti to zvládajú“ môže počuť:

„To, čo cítim, nie je správne.“

Ak sa podobná skúsenosť opakuje, k strachu sa môže pridať hanba.

Strach hovorí:

„Nie som v bezpečí.“

Hanba dodáva:

„Niečo so mnou nie je v poriadku, keď sa takto cítim.“

Dieťa sa potom neučí iba zvládnuť konkrétnu situáciu. Učí sa skrývať časť svojho prežívania, aby si zachovalo prijatie.

Jedno prestane o strachu hovoriť. Iné ho prekryje hnevom. Ďalšie sa stane veľmi poslušným, výkonným alebo zdanlivo sebestačným.

Emócia však nezmizne. Iba sa naučí hovoriť iným jazykom.

Ako sa strach a hanba objavia v partnerstve

V dospelosti nemusí náš strach vyzerať ako strach. Môže sa prejaviť kontrolovaním, žiarlivosťou, podráždenosťou, potrebou uistenia alebo predstieranou nezávislosťou.

Ani hanba nemusí vyzerať ako hanba. Môže sa skrývať za perfekcionizmom, obranou, protiútokom alebo precitlivenosťou na kritiku.

Keď sa bojíme, že pre partnera nie sme dôležití, nemusíme mu povedať, čo sa v nás skutočne deje. Namiesto toho začneme naliehať alebo vyčítať.

Partner v našich slovách nepočuje:

„Bojím sa, že ťa stratím.“

Počuje:

„Zase si zlyhal. Nie si dosť dobrý.“

Zaplaví ho hanba, začne sa brániť alebo sa stiahne. Jeho odstup nám však potvrdí presne to, čoho sme sa obávali.

Čím viac jeden z nás tlačí, tým viac druhý uniká. Čím viac druhý uniká, tým väčší strach prvý prežíva.

Obaja sa chránime. Spôsob ochrany jedného však aktivuje zranenie druhého.

Náš partnerský vzťah sa prenáša aj na deti

Deti nemusia rozumieť obsahu konfliktu, aby cítili napätie, mlčanie alebo vzdialenosť. Zároveň sledujú, čo sa stane potom.

Dokážeme sa po hádke k sebe vrátiť? Vieme priznať chybu bez vzájomného ponižovania? Znamená konflikt ohrozenie vzťahu alebo príležitosť niečo napraviť?

Deti nepotrebujú vyrastať vo vzťahu bez konfliktov. Potrebujú zažívať, že konflikt nemusí znamenať stratu lásky a bezpečia.

Partnerské napätie sa prenáša aj do rodičovstva. Keď sme zaplavení vlastným strachom alebo hanbou, máme menšiu kapacitu uniesť emócie dieťaťa. Jeho plač, vzdor či potreba blízkosti potom môžu spustiť náš hnev, tlak alebo odmietnutie.

Tak sa vzorce, ktoré vznikli v jednej generácii, môžu nevedome prenášať ďalej.

Vzťah nepotrebuje dokonalosť

Porozumieť týmto súvislostiam neznamená hľadať vinníka. Mnohí rodičia nám odovzdali to, čo sami poznali.

Minulosť však nemusí rozhodovať o tom, čo budeme odovzdávať my.

Práca na sebe nie je dôkazom, že sme zlými partnermi alebo rodičmi. Je rozhodnutím, že starý spôsob ochrany už nemusí riadiť naše vzťahy.

Bezpečný vzťah nevzniká tým, že nikdy nezlyháme. Vzniká aj tým, že sa po zlyhaní dokážeme vrátiť, prevziať zodpovednosť a obnoviť kontakt.

To, čo vzniklo vo vzťahu, sa môže vo vzťahu aj meniť.

Prvým jednoduchým krokom môže byť krátke zastavenie vo chvíli, keď cítime potrebu zaútočiť, obhajovať sa alebo sa stiahnuť:

Čo sa práve stalo (deje)? Čo teraz cítim? Čoho sa bojím? Čo v tejto chvíli potrebujem?

Už samotné pomenovanie emócie a potreby môže vytvoriť priestor medzi naším automatickým impulzom a tým, ako napokon zareagujeme.

Rozpoznávanie vlastných spúšťačov, reguláciu emócií, pomenovanie potrieb, nastavovanie hraníc bez zahanbovania aj opravu kontaktu po konflikte prakticky trénujeme v rámci intenzívneho tréningu Bezpečné rodičovstvo.

Vedeli ste, že každá emócia má svoj význam, upozorňuje nás na určitú potrebu a hovorí svojím vlastným „jazykom“?

V druhej časti sa bližšie pozrieme na význam strachu a hanby, potreby, ktoré sa za nimi skrývajú, aj na konkrétne techniky, ktoré nám môžu pomôcť pracovať s týmito emóciami vo vzťahu k sebe, partnerovi a deťom.

Už teraz sa tešíme na vaše postrehy a skúsenosti, ktoré vám toto sebapoznávanie prinesie.

Roman a Andy